História vzniku bunkových solí a Biochemickej terapie

Koncepcia bunkových (biochemických, tkanivových, Schüsslerových) solí vznikala postupne od roku 1850 ako evolúcia pionierskych prác významných európskych vedcov a lekárov ako Binet, Bunge, Moleschott, Von Liebig, Virchow a Schüssler. Ich práce viedli k poznaniu, že anorganický (minerálny) materiál je esenciálny pre zdravie a život vôbec. Schüssler identifikoval a určil dvanásť minerálnych tkanivových solí. Záverom jeho výskumu bolo poznanie, že nedostatok niektorej z týchto solí vedie k narušeniu bunkového metabolizmu, prípadne až k narušeniu zdravia. Ak je príslušná tkanivová soľ pravidelne dopĺňaná vo forme, v ktorej môže byť bunkami prijímaná, môžu tieto opäť dosiahnuť schopnosť normálne fungovať. To má za následok zlepšovanie telesnej pohody a zdravia.

Dr. Wilhelm Heinrich Schüssler

Narodil sa 21. augusta 1821 v Oldenburgu, hlavnom meste vtedajšieho Veľkovojvodstva Oldenburg, v severnom Nemecku. Z finančných dôvodov nemohol svoje gymnaziálne štúdium ukončiť maturitou, hoci bol výborným študentom a ovládal niekoľko jazykov. Tieto znalosti využíval na svoju obživu ako domáci učiteľ, nakoľko rodina, z ktorej pochádzal bola veľmi chudobná. Maturitu získal až dodatočne ako 36 ročný, aby mohol zložiť štátnu skúšku a otvoriť si lekársku prax. Medicínu začal študovať až ako tridsaťročný v Paríži na tamojšej École de Médicine. Po roku prešiel na univerzitu v Berlíne, kde vtedy pôsobili ako učitelia aj Justus von Liebig a Rudolph Virchow, ktorí ho svojimi výskumami neskôr rozhodujúco ovplyvnili. Štúdium dokončil v Giessene, kde aj v roku 1855 promoval. Aby svoje poznatky prehĺbil, pokračoval v ďalšom štúdiu na Karlovej Univerzite v Prahe. Bolo to jednak kvôli dobrému menu tamojšej Lekárskej fakulty a jednak kvôli kvalite tamojšieho homeopatického vzdelávania pod vedením Eliasa Altschula. Schüssler strávil na Karlovej Univerzite celkovo tri semestre. Po návrate do Oldenburgu zložil v auguste 1857 štátnu skúšku. Po menších peripetiách získal 2. januára 1858 aj koncesiu Oldenburgského Veľkovojvodstva na “… usadenie sa v Oldenburgu a založenie praxe lekára, ránhojiča a pôrodníka.“

V začiatku svojej praxe sa venoval výlučne homeopatii, ktorou bol nadšený. Bol tiež jej vášnivým obhajcom a zástancom aj v článkoch vo vtedajších odborných a laických publikáciách. V roku 1861 sa stal členom Nemeckého centrálneho združenia homeopatických lekárov (DZVhÄ), ktoré funguje dodnes. Jeho zaujatiu sa niet čo čudovať. V období, kedy si Schüssler otváral svoju prax, bol síce Samuel Hahnemann už 15 rokov mŕtvy, jeho liečebná metóda však už bola rozšírená po celej Európe a aj v Amerike. Jeho diela (Organon liečebného umeniaChronické choroby) boli vydané už v niekoľkých vydaniach a homeopatické nemocnice fungovali už desiatky rokov (Lipsko, Mníchov, Viedeň). Schüssler bol však tiež racionálnym kritikom niektorých homeopatických postupov. Jeho vášňou v tomto období (1872/73) bola homepatická farmakológia. Študoval všetku vtedy dostupnú literatúru a svoje poznatky chcel tiež vydať knižne. Nenašiel však vhodného vydavateľa a jeho rukopis „Fyziologicko-terapeutický obraz účinku liečiv“ sa nedočkal tlačenej podoby. Počas 15 rokov praxe sa stretol tiež s problémom homeopatických laikov – homeopatov bez lekárskeho titulu a nezdá sa, že by tým bol akokoľvek znepokojený. Na túto tému napríklad v roku 1869 napísal: „… nie som toho názoru, že laická homeopatická prax môže lekárov homeopatov nejako poškodiť, verím v opak, s odvolaním na svoje skúsenosti, že z oblastí (okresov), v ktorých sa najviac používajú domáce homeopatické lekárničky, mi prichádza stále najviac pacientov.“

Schüsslerove hľadanie možností, ako terapeuticky zjednodušiť a sprehľadniť stále sa rozrastajúci súbor homeopatických liekov, ho skôr alebo neskôr muselo priviesť do opozície voči hahnemannovskej škole. Tento zámer ho nakoniec doviedol k úvahám, ktoré vyústili najprv do „Skrátenej homeopatickej terapie“, neskôr „Skrátenej terapie“ a nakoniec do „Biochemickej terapie“ ako ju poznáme aj dnes.

Na dokreslenie stavu vtedajšieho poznania tejto oblasti treba podotknúť, že druhá polovica 19. storočia bola z hľadiska prírodovedných objavov a poznatkov priam búrlivá. V roku 1839 napríklad zoológ Schwann (objaviteľ Schwannových buniek), botanik Scheiden (objaviteľ rastlinnej bunky) a ďalší popísali početné patologické obrazy buniek. Pionier histológie a histochémie Raspail opísal miesto a príčinu ochorení v patologicky zmenených „malých orgánoch“. Fyziológ Purkyně zaviedol pojem protoplazma, súhrnný názov pre obsah vnútrobunkového priestoru.

Schüssler sa vtedajšími aktuálnymi objavmi a prácami z oblasti bunkovej morfológie, fyziológie a patológie zaoberal už počas štúdií. Zaujímal sa tiež o minerálne soli a ich úlohu v ľudskom organizme. Pre jeho smerovanie boli určujúce práce a výskumy najmä troch vedcov – Moleschotta (Kolobeh života, 1852), Virchowa (Bunková patológia, 1858) a Liebiga (Chemické listy 1-33, 1851).

Jacob Moleschott (1822 – 1893) bol holandský fyziológ, ktorý zrejme ako prvý rozpoznal význam minerálnych látok pre ľudský organizmus. V práci Kolobeh života písal o význame anorganických solí v organizmoch a tiež, že štruktúra a vitalita orgánov závisia od určitého množstva istých anorganických látok. Objavil tiež význam fosforu pre nervové bunky a sformuloval svoj fundamentálny výrok: „Niet myšlienky bez fosforu.“

Rudolf Virchow (1821 – 1902) bol patológom vo Würzburgu a v Berlíne, bol tiež Schüsslerovým súčasníkom. Systematizoval vtedajšie poznatky o bunkách a ich patológiách. Doplnil ich vlastným celoživotným výskumom ľudských buniek a založil tak novú medicínsku éru – bunkovú patológiu. Dovtedajšia tzv. humorálna patológia z čias Hippokrata pripisovala pôvod ochorení škodlivému zloženiu štyroch rôznych telesných tekutín. Virchow však odhalil a popísal pôvod choroby v poruchách na úrovni bunky. Je tiež autorom výroku: „Omnis cellula e cellua“, teda, že bunka môže vzniknúť len z bunky.

Justus von Liebig (1803 – 1873) bol tretím vedcom, ktorého práce ovplyvnili Schüsslera. Liebig bol profesorom chémie a farmácie na univerzite v Giessene, kde dosiahol významné úspechy v elementárnej analýze rastlinných a živočíšnych tkanív. Pred Schüsslerovými výskumami publikoval dve významné práce – Organická chémia a jej použitie v poľnohospodárstve a fyziológii (1840) a Chémia zvierat alebo organická chémia a jej význam vo fyziológii a patológii (1842). Neskôr, v 60. rokoch 19. stor., rozšíril Liebig svoje pojmy o nutričné soli, čo bol pre Schüsslera ďalší dôležitý medzník a predmet záujmu. V predslove svojej práce Anorganické stavebné prvky tkanív (1875) Schüssler napísal: „Anorganické látky rastlín už našli svoje uplatnenie v poľnohospodárstve prostredníctvom agrochémie“. A pokračoval: „Preniesol som chémiu tkanív živočíšneho organizmu do oblasti terapie.“ A na túto tému napísal aj v roku 1879 vo svojej práci Liečenie diftérie chemickou cestou: „Podľa toho je moja terapia analógiou agrochémie. Tak, ako sa môže – ako každý racionálny roľník vie – chorľavá rastlina priviesť k prospechu polievaním roztokom zodpovedajúcej soli, tak ja liečim chorľavé živočíšne tkanivá podávaním molekúl anorganických solí, ktoré sa týmto vyrovnajú a ktorých poruchou je zodpovedajúca choroba.“

Moleschotove, Virchowove a Liebigove objavy a publikácie boli pre Schüsslera priekopnícke a na ich základoch vystaval svoj systém.

Ku dvom základným myšlienkam svojich inšpirátorov: „Choroba tela je vlastne chorobou bunky“ (Virchow) a “Ochorenie bunky je spôsobené stratou anorganických solí (minerálov)” (Moleschott), pridal Schüssler napokon svoje závery:

“Potom zdravie bunky a tým aj tela závisí od nahradenia straty.”

„Aby sa zabránilo poškodeniu a aby prípravok mohli bunky prijať, musí byť tento potencovaný (zriedený).”

K vyššie uvedeným treba pridať aj publikované práce Dr. F. W. Beneckeho o vápenatých soliach kyseliny fosforečnej v živých organizmoch a o patológii látkovej výmeny.

Po pätnástich rokoch lekárskej homeopatickej praxe a svojho výskumu vyvinul terapeutickú metódu liečenia chorôb homeopaticky potencovanými minerálnymi soľami. Ich nedostatok v organizme, podľa Schüsslera, spôsobuje to-ktoré ochorenie. V roku 1873 svoje poznatky o liečení chorôb 12 minerálnymi soľami v potencii D6 po prvýkrát zverejnil v článku Skrátená homeopatická terapia v časopise Allgemeine Homoöpathische Zeitung (č. 12, zv. 86, str. 91-92, 17.3.1873), ktorý vychádza dodnes. Svojich dvanásť prípravkov nazval fyziologickými funkčnými prvkami organizmu. Popísal ich charakteristiky vo vzťahu k jednotlivým typom tkanív a tiež diagnózy, na ktoré tieto prípravky použil.

Článok vyvolal v homeopatickej obci rôznu odozvu, rezervovanú, negatívnu ale aj pozitívnu. Napríklad už o niekoľko mesiacov zverejnil Dr. Lorbacher z Lipska v tom istom časopise článok Námietky proti Skrátenej homeopatickej terapii Dr. Schüsslera, v ktorom dokonca píše: „… Hahnemannovská farmakológia, práca pokrytá potom mnohých šľachticov, by sa tak stala, až na zopár prípravkov, bezcennou makulatúrou.“ Naproti tomu napríklad Dr. Plate uverejňuje v novembri 1873 tamtiež svoje terapeutické úspechy s Ferr Phos pri liečbe kĺbového reumatizmu. Kritika Skrátenej terapie sa týkala najmä krátkosti času používania metódy. Svoje poznatky o novej terapii uverejnil totiž už po ôsmych mesiacoch jej praktického používania. Lekári homeopati taktiež nevedeli prijať revolučné a dramatické zníženie počtu používaných liekov, ktorých bolo vtedy asi 200, na obyčajný tucet minerálov. Schüssler ale svoju novú metódu neochvejne obhajoval: „… mnou navrhované prípravky sú výživovými a funkčnými prvkami – nutričnými kvôli svojej hmote a funkčnými skrz povrch svojej molekuly. Inými slovami: kvantitatívne sú nutričnými prvkami a kvalitatívne funkčnými. A keďže sa podávajú v homeopatických dávkach, účinkujú skrz svoju kvalitu, teda ako funkčné prvky.“ (Allgemeine Homoöpathische Zeitung, č. 12, zv. 87, str. 90, 15.9.1873).

Napokon, v roku 1874 publikoval po prvýkrát svoju „Skrátenú terapiu na základe histológie a patológie“, v ktorej popísal princíp, východiská a postupy svojej metódy. Prvé vydanie malo len 16 strán a druhé, ktoré vyšlo po necelom roku, už 48 a to najmä kvôli terapeutickým rozšíreniam – poznatkom, ktoré Schüssler v priebehu roka získal. Svoju prácu potom vydával každý rok a každé vydanie bolo obohatené o poznatky z praxe. Posledné 25. vydanie pripravil do tlače krátko pred svojou smrťou.

V roku 1876 pre nezhody s homeopatickými autoritami opustil združenie homeopatických lekárov DZVhÄ, pretože ako sa vyjadril: „… určujúci páni odmietajú uznať moju terapiu ako homeopatickú.“ A od 3. vydania svojej Skrátenej terapie uvádza tiež podnázov Úvod do biochemickej liečby chorôb.

Wilhelm Heinrich Schüssler vykonával lekársku prax až do konca svojho života. O jeho osobnom živote nie sú prakticky žiadne informácie, vždy odmietal robiť si biografické záznamy. Má sa za to, že kvôli chudobe a ťažkému životu v mladosti, sa uzavrel pre verejný život, napríklad, nikdy sa neoženil. Venoval sa výlučne svojmu výskumu,  praxi a po zverejnení svojej biochemickej terapie sa venoval len jej zlepšovaniu a rozvoju. Zomrel náhle na mozgovú mŕtvicu 30. marca 1898.

Schüsslerova biochemická terapia

“Nazývam svoju liečebnú metódu Biochémiou, pretože mnou podané bunkové soli, rovnaké ako v živých tkanivách, kompenzujú poruchy molekulárneho pohybu svojou chemickou príbuznosťou. (Dr. med. Schüssler)”

Zloženie a pomery anorganických látok získavali Schüsslerovi súčasníci analýzou popola jednotlivých častí tela. Schüsslerovým skutočným motívom boli myšlienky z Moleschottových prác: „Už nie je možné, na základe účinných faktov, popierať, že látky, ktoré ostávajú po spálení tkaniva, tzv. popolové zložky, sú súčasťou vnútorného zloženia a teda formujúcim a funkčným základom tkanív, rovnako ako látky, ktoré pri spaľovaní unikajú. Bez glejového základu niet skutočnej kosti, rovnako ako bez kostného popola. Niet chrupavky bez chrupavkovej soli, krvi bez železa a slín bez chloridu draselného.“

Tieto Moleschotove tézy Schüsslera inšpirovali ku geniálnej myšlienke použiť anorganické konštituenty tkanív ako liek. V roku 1879 k tomu napísal: „Vyššie uvedené slová mi pred šiestimi rokmi vnukli myšlienku použiť príslušné anorganické soli – a len tieto – na liečebné účely.“ Na základe tohto môžeme konštatovať, že svoju teóriu od počiatku opieral o vtedajšie najnovšie vedecké poznatky.

Rok 1871 považujeme za zlomové obdobie, kedy sa Schüssler rozišiel s homeopatiou a to predovšetkým z dôvodu, že považoval pole liekov za veľmi široké a tiež pre obtiažny spôsob určovania vhodného lieku. Začal preto hľadať spôsob, ako terapiu zjednodušiť.

Vyššie spomenuté tézy mu poskytli teoretický základ a lekárske homeopatické vzdelanie a prax mu ukázali smer – terapeutické využitie potencovaných minerálnych solí v minimálnej dávke. Odklon od homeopatickej liečby na princípe podobnosti príznakov bol jednoznačný a Schüssler to v roku 1875 opísal nasledovne: „Po takmer troch rokoch skúseností môžem potvrdiť, že Virchowova bunková patológia a Moleschottova chémia tkanív sú pre homeopata spoľahlivým návodom na nájdenie špecifického liečiva.“

Optimálnou terapiou sa tak podľa jeho presvedčenia stala substitúcia obmedzeného počtu špeciálne pripravených a esenciálnych anorganických solí. Postupne na základe štúdia vtedy najnovších publikovaných poznatkov z oblasti chémie tkanív, najmä Bungeho Učebnice fyziologickej a patologickej chémie, Liebigových Chemických listov, Moleschotovho Kolobehu života, vyššie spomenutej Virchowovej Bunkovej patológie a vlastných terapeutických skúseností a experimentov, vytvoril systém liečenia prostredníctvom 12 anorganických solí. Zjednodušene možno povedať, že princípom jeho systému je vyrovnanie nerovnováhy príslušnej soli v konkrétnom postihnutom tkanive.

Biochemické prípravky, podľa dochovaných listov, pre neho ručne pripravoval jeho priateľ lekárnik Marggraf , ktorý viedol „Homeopatickú oficínu“ v Lipsku. U neho si objednával homeopatické lieky a Mag. Marggraf pre neho pripravoval aj príslušné soli v požadovanej potencii. V liste datovanom 22.6.1872 Marggrafovi napísal: „Úspechy, ktoré som dosiahol s Natrium phosphoricum, sú vskutku prekvapujúce.“ Nasledoval pokus za pokusom, čo pri jeho rozsiahlej praxi nebolo vôbec ťažké. Je takmer neuveriteľné, že už o pár mesiacov, 23.1.1873, píše opäť Marggrafovi aby mu oznámil ukončenie prípravných prác: „Dúfam, že ešte tento rok budem schopný dokázať liečenie chorôb, ktoré sú vo všeobecnosti liečiteľné, pomocou zlúčenín vápnika, sodíka, draslíka, horčíka a železa s kyselinou fosforečnou, sírovou a chlorovodíkovou. Sodné, vápenaté a magnéziové prepráty, ktoré som od vás v poslednom polroku obdržal, mali zázračné účinky.“ V tom čase svoju metódu nazval „Skrátená homeopatická terapia“, čo bola chyba, ktorá mu prakticky od počiatku spôsobovala mnoho starostí. Schüssler chcel prirodzene odkazovať týmto názvom na homeopatiu, hoci v jej veľmi oklieštenej forme a vo vzťahu len k 12 liekom. Nerátal však s reakciou homeopatov klasického smeru. Pre týchto bolo označenie „skrátená“ priamym útokom na Hahnemanna, ktorého je treba brániť.

Po prvý raz predstavil svoju terapiu v článku Skrátená homeopatická terapia v AHZ (Heft 12, Bund 86) v marci 1873. V úvode napísal: „Pred necelým rokom som sa rozhodol experimentálnou cestou overiť, či je možné liečiť choroby vo všeobecnosti liečiteľné prostredníctvom tých anorganických substancií, ktoré sú organizmu prirodzené, teda sú jeho fyziologickými funkčnými prostriedkami. Musí ísť o vápnik, horčík, sodík, draslík a železo v ich zlúčeninách s kyselinou sírovou a fosforečnou, chlórom a fluórom a kremík. Uhličité soli som nebral do úvahy z dôvodu, že tieto nepovažujem za fyziologické funkčné prostriedky. Aby som získal čo najspoľahlivejšie údaje, vykonal som porovnávacie štúdie príslušných patogenéz, následne som pripravil indikačnú schému a postupne uvádzal príslušné prípravky do mojej praxe. Dosiahol som úspechy, ale aj, pri nesprávnej voľbe, neúspechy. Po zohľadnení histologických údajov z Virchowovej Bunkovej patológie, som svoj systém skorigoval. Postupne sa mi stali bežne používané liečivá nepotrebnými a ostatných osem mesiacov pracujem len s uvedenými prípravkami.“

Dnes môžeme povedať, že ak by Schüssler svoj systém od počiatku označil ako biochemický a nie homeopatický, ušetril by si mnoho času a námahy s vysvetľovaním homeopatickej obci. Napriek polemike v AHZ, sa počas roka 1873 rozšírili Schüsslerove prípravky do mnohých homeopatických lekární v Nemecku, pričom väčšinou sa používala potencia D6.

Prvé knižné vydanie v roku 1874 nieslo názov „Skrátená terapia založená na histológii a bunkovej patológii“. V predslove Schüssler napísal, že zverejňuje svoju prácu na nestranné posúdenie odborníkov ako aj na mnohopočetné žiadosti na zverejnenie celej metódy. Je zaujímavé, že prvé vydanie malo len 16 strán malého formátu, ale obsahovalo stručný, avšak kompletný logický popis jednotlivých funkčných prípravkov a tiež indikácie, na ktoré boli použité. Dávkovaniu a potencii venoval autor len pár viet, konkrétne uvádza: „Vyššie uvedené prostriedky používam v priemere v 6. riedení. V akútnych prípadoch podávam každé 2 hodiny, v chronických prípadoch 2 až 3 krát denne jednu dávku vo vodnom roztoku.“ Ďalej uvádza, že prípravky možno použiť aj zvonka v prípadoch, keď to ochorenie umožňuje.

Nižšie uvádzame zhrnutie zásad alebo pravidiel Schüsslerovej biochemickej terapie. Celý názov, ktorý použil prýkrát v ôsmom vydaní v roku 1882 a ktorý sa odvtedy nezmenil, znie Skrátená terapia, príručka k biochemickej liečbe ochorení.

Prvé pravidlo: “Všetky choroby sú spôsobené nedostatkom špecifických, životne dôležitých minerálnych solí.“ Tento nedostatok nemusí viesť k ochoreniam, ale tvorí priestor pre nepriaznivý stav podporujúci podmienky na prepuknutie choroby.

Z uvedeného logicky vyplýva druhé pravidlo: „Dodávaním chýbajúcich látok dochádza k liečeniu.“Minerálne soli majú v tele dvojakú funkciu – niektoré slúžia ako stavebné látky (vápnik, fluór, železo, fosfor) a zároveň všetky sú funkčnými súčasťami tkanív a buniek.

Tretie pravidlo: “Dodávanie minerálnych solí sa môže uskutočňovať len v najmenšom množstve.”

Štvrté pravidlo: „Dodávané chýbajúce látky musia byť v takom riedení (potencii), že účinná látka bunkovej soli prechádza cez sliznice ústnej dutiny, hltana a pažeráka priamo do krvi.”

Tretie a štvrté pravidlo takto čiastočne spája biochemickú terapiu s homeopatiou a to spôsobom prípravy bunkových solí. Rozvoľnená štruktúra účinných látok sa dosiahne len postupným práškovým riedením – trituráciou – pôvodnej látky vhodným nosičom. Vo vtedajšej dobe liekopisy popisovali ako nosič (riedidlo) na triturácie len laktózu, mliečny cukor. Preto zrejme väčšina tradičných výrobcov používa laktózu ako nosič aj dnes. V súčasnosti sú však pre dnešného, častokrát precitlivelého človeka vhodnejšie iné, menej organizmus zaťažujúce pomocné látky, ktoré tvoria vyše 99% hmotnosti dávky.

Na dokreslenie rozdielu medzi homeopatiou a biochemickou terapiou treba uviesť slová samotného autora (Alopatia, Biochémia a Homeopatia, 1895, 2. vydanie): „Všetko, čo som dal do systému o molekulárnom pôsobení 12 uvedených solí bolo určené teóriou a praxou a na tom základe som moju liečebnú metódu nazval “biochémiou”. Biochémia nie je pre mňa identická s homeopatiou.“

Schüsslerova biochemická terapia je otvorený systém od počiatku svojho vzniku tým, že je postavená na empirickom overovaní aktuálnych vedeckých poznatkov. Jej autor sa doslova delil s odbornou aj zainteresovanou laickou verejnosťou so svojimi skúsenosťami. Každé ďalšie vydanie Skrátenej terapie tak mohlo byť doplnené o poznatky a skúsenosti každého terapeuta, ktorý o to mal záujem. V závere posledného 25. vydania Skrátenej terapie Dr. Schüssler napísal: „Tí čitatelia, ktorí sa podieľali na vývoji mojej terapie z jedného vydania na druhé, si budú môcť pamätať, že som sa vždy snažil odstrániť predchádzajúce chyby a vložiť do mojej práce nové indikácie.“

Otvorenosť systému bunkových solí je úzko spätá s rozvojom poznania na úrovni mikroskopických štruktúr buniek a tkanív. Preto sa mohlo stať, že v 25. vydaní Skrátenej terapie Schüssler napísal, že napriek dobrým terapeutickým výsledkom je nutné Calcium sulphuricum (Calc sulph) vyradiť zo systému bunkových solí, pretože Bunge v r. 1887 vo svojej Učebnici fyziologickej a patologickej chémie uviedol, že táto látka nie je konštantou súčasťou organizmu. Dnes však vieme vďaka Alfrédovi Pischingerovi (1899 – 1982), že Calc sulph hrá dôležitú transportnú úlohu v mimobunkovom priestore spojivového väziva (extra cellular matrix, ECM). Je viac než pravdepodobné, že ak by sa Schüssler dožil ďalších vydaní svojej Skrátenej terapie, skorigoval by svoje tvrdenia aj v otázke Calc sulph.

Otvorenosť systému bunkových solí novým poznatkom bola tiež príčinou, prečo nasledovníci Schüsslerovho princípu rozšírili systém bunkových solí o ďalšie stopové prvky. Dr. G. W. Carey a jeho spolupracovníčka I. E. Perry prepojili bunkové soli s astrologickou medicínou a dvanástimi farbami.

Otvorenosť systému bunkových solí je pre nás tiež návodom ako pokračovať v rozvoji systému, čo je aj Schüsslerov odkaz – sledovať najnovšie poznatky z oblasti fyziológie a patológie buniek a tkanív, empiricky ich overovať a byť otvorený v otázke spôsobu dávkovania a stupňa potencie.

So systémom bunkových solí tiež úzko súvisí tvárová diagnostika – prejav nedostatku bunkových solí na pokožke tváre. Tvárovej diagnostike venoval Schüssler v 25. vydaní Skrátenej terapie samostatnú kapitolu. Predpokladáme však, že táto metóda bola vtedy ešte v úplných počiatkoch, lebo autor uvádza: „Ktokoľvek, kto sa chce naučiť tvárovú diagnostiku, musí to robiť autodidaktickým spôsobom. Pokus o výučbu prostredníctvom tlačených návodov by viedol k nedorozumeniam.“ Priekopníkom v oblasti tvárovej diagnostiky bol Dr. Kurt Hickethier (1891 – 1958), ktorý sa biochemickej terapii a tvárovej diagnostike venoval celý život.

Počas Schüsslerovho života boli takmer všetky jeho práce preložené do viacerých jazykov. Nemôžeme však obísť fakt, že na adresu mnohých prekladateľov vo svojom poslednom vydaní Skrátenej terapie uviedol: „Pred niekoľkými rokmi bol tento text preložený do angličtiny, do španielčiny a do francúzštiny. V predmetných knihách sú okrem vyššie uvedených chýb mnohé indikácie a vysvetlenia od prekladateľov, ktoré sú čiastočne bezvýznamné a čiastočne nepravdivé. Keď prekladateľ pre nedostatok odborných znalostí vyjadruje svoje falošné názory v preklade, poškodzuje túto vec a diskredituje autora voči čitateľom, ktorí nemajú tušenie, že prekladateľ využil slobody a vložil do prekladu výsledky svojich vedomostí.“